Home
Motorový odbor
Bezmotorový odbor
Držitelia plachtárskych odznakov FAI
Paraodbor

V roku 2013 uplynulo 78 rokov od počiatkov lietania v Žiline a 68 rokov od vzniku Aeroklubu Žilina. Za dobu svojej existencie Aeroklub vychoval stovky pilotov  motorových a  bezmotorových lietadiel,  pilotov vrtuľníkov,   brancov - uchádzačov o štúdium na Vojenskej vysokej leteckej škole SNP v Košiciach,  brancov parašutistov,  na letúnoch aj vrtuľníkoch vykonával výcvik pilotov vojenských záloh a až do roku 1975 tiež pokračovací výcvik poslucháčov Katedry leteckej dopravy VŠDS v Žiline.

Piloti ktorí prešli niektorou z foriem výcviku v Aeroklube Žilina neskôr pôsobili, alebo pôsobia
v spoločnostiach ČSA, Slov Air, Tatra Air, Bell Air, Air Slovakia, Casovia Air, Amirate, Fisher Air, Seagle Air, Air Transport Europe, Slovenské aerolínie, Sky Europe, ale tiež v letke MV, na LÚSR, Žilinskej univerzite, alebo sa inak stali významnými pracovníkmi civilného či vojenského letectva. 

Najvýznamnejšie medzníky existencie Aeroklubu a lietania v Žiline sú vyňaté z jeho kroniky, z dobových dokumentov a spomienok zakladajúcich členov - priekopníkov žilinského i slovenského lietania,  a tiež z  publikácie „História Žiliny – Z dejín letectva a parašutizmu v Žiline“, vydanej v r.2005 (autor Mgr.Miroslav Pecko, jeden z veteránov letectva v Žiline).

Prvé kontakty s lietaním

Prvú príležitosť priameho kontaktu s letectvom a lietadlami mali obyvatelia Žiliny a okolia v letných mesiacoch roku 1930, keď pozorovacia letka vojenského letectva z Nitry si pre poľné cvičenie s lietadlami Š-10, A-11 a AP-32 vybrala pastviny za obcou Bytčica. Masy obyvateľov mesta a okolia môhli na vlastné oči vidieť to, o čom doposiaľ len počuli alebo čítali a z debát s letcami a mechanikmi sa dozvedeli, že lietadlá je možné napodobniť stavaním modelov.  Od roku 1933 sa už zaktivizovali prvé skupinky podnikajúce pokusy v modelárstve. Jedna z nich v Celulózke, pod vedením samouka Paľa Poliačka, ďalšia pod vedením gymnaziálneho profesora Schmilauera. V nich sa grupovali prví zakladatelia žilinského lietania, z ktorých mnohí (napr. Plod, Lukačovič, Škarka, Kačírek, Česnek, Hanovec) sa neskôr stali pilotmi a zotrvali  pri lietaní až do pokročilého veku.
V roku 1934 sa už uskutočnili prvé nesmelé pokusy v lietaní pod vedením vojenského pilota z obdobia I.svetovej vojny Huberta Krála. Boli to nácviky „balancovania“ a prízemné skoky na futbalovom ihrisku na Strelnici (neskôr štadión TJ ZVL) pomocou gumového lana. Trvali niekoľko sekúnd vo výške niekoľko metrov. 

Začiatky plachtenia

Snaha o dosiahnutie väčšej vyšky a doby letu viedla k vyhľádávaniu terénov s väčším prevýšením. Prvým bol Veľký diel (kopec nad krytou plavárňou),  nasledoval väčší kopec nad Bytčicou zvaný Dúbrava a následne Dubeň nad Žilinou. Z jeho vrcholu nad terajším futbalovým štadiónom v roku 1935 po prvý raz pokusne vzlietol inštruktor Štefan Pleško - žilinčan študujúci na Vysokej škole technickej v Prahe, ktorý získal pilotné skúsenosti a kvalifikáciu „B“ na letisku Raná u Loun. Let  trval     3 minúty a skončil pristátim v Tepličke.                                                                                                                            
Cesta za vyššími výkonmi doviedla žilinských plachtárov až na vrch Straník. Aj z neho ako prvý vzlietol Štefan Pleško aby bezpečne pristál pri obci Teplička.   Prvým oficiálne dosiahnutým výkonom Štefana Plešku na Straníku bol 25 minútový svahový let na klzáku Zlín-V, ktorý vykonal za prítomnosti športového komisára Ing.Elsnica z Prahy, v tom čase najskúsenejšieho plachtára v ČSR.  Tento výkon mu Ing.Elsnic uznal ako splnenie podmienky pre získanie výkonnostného stupňa „C“ a  Štefan Pleško sa tak stal jeho prvým nositeľom na Slovensku.  Kopec Straník pri Žiline sa v krátkej budúcnosti stal najvyhľadávanejším plachtárskym terénom v ČSR a aj v súčasnosti je rajom rogalového a padákového lietania. 
V r.1936 sa na Straníku konali prvé celoštátne plachtárske závody. Zúčastnilo sa ich viac ako 15 pretekárov z celej ČSR, medzi nimi aj prvá žena, Jana Králová z Prahy. Dosiahnuté výkony odpovedali úrovni doby t.j. doba letu okolo 8 hodín a výšky cca 1300 metrov. Na II.celoštátnych plachtárskych závodoch konaných o rok tiež na Straníku dosiahol už pozoruhodný výkon pilot Prachař z Prahy, keď preletel v priamej línii vzdialenosť 170 kilometrov a pristál pri obci Szonyu neďaleko Komárna.

Začiatky motorového lietania

Koncom roka 1935 rozhodlo Ministerstvo národnej obrany o prebudovaní bývalého vojenského cvičiska v lokalite Brezový Majer (dnes sídlisko Vlčince) na letisko. Práce ukončila bratislavská stavebná firma Skorkovský koncom jari 1936. Toto letisko slúžilo potrebám vojenského a neskôr  najmä civilného a športového letectva až do jeho zániku v roku 1970, kedy muselo ustúpiť výstavbe mesta.
V roku 1936 sa uskutočnil v Žiline tiež prvý letecký deň.  Usporiadali ho letci z Čiech a Moravy, organizovaní v Masarykovej leteckej lige. Prileteli so strojmi Brandeburg „Sardela“, Aero A-11, Praga E-114 Baby, a BH-11 a Žilinčania po prvý raz uvideli akrobatické obraty. Ústrednou postavou predvádzajúcou akrobatické kreácie bol známy zlínsky pilot Touš.  Tento letecký deň, rovnako ako aj celoštátne plachtárske závody na Straníku podporili ďalší rozvoj letectva v Žiline.
S motorovou činnosťou v Žiline sa začalo v roku 1938 na pridelenom lietadle E-114 Baby pod vedením prvého inštruktora Michlíka a vojenského pilota Bukovčana. S príchodom vojnových udalostí a následným odvelením žiakov - vojakov sa však družstvo motorových pilotov rozpadlo. Tým sa skončil aj motorový výcvik v Žiline za doby Slovenského štátu. Letisko Brezový Majer okupovala armáda a umiestnila tam pozorovaciu letku so strojmi Focke Wulf 189.  Motoroví piloti zo Straníka a Žiliny už nemali na vojenské letisko prístup a tak civilné lietanie v Žiline zaniklo.  Jar roku 1945 našla letisko v Žiline úplne zničené. Hangáre boli ustupujúcimi nemeckými komandami vyhodené do vzduchu a plocha zneschopnená krížovou hlbokou orbou. Do pôvodného stavu však bola uvedená už začiatkom júna 1945.

Začiatky parašutizmu

Začiatky parašutizmu v Žiline sa datujú do roku 1949,  keď krúžok prvých asi 50 záujemcov pod vedením Imricha Matušeka zahájil pozemnú prípravu na bývalom ihrisku RAPID pri chemickej továrni. Z nich piati, Pecko, Kysela, Kadora, Vajkuny a Hutyová sa v máji 1950 zúčastnili kurzu v Prahe. Prvé zoskoky v Žiline vykonali na Mierových slávnostiach 15.júna 1950 z lietadla C-3 Siebel na padákoch typu V-1. 

Vznik Aeroklubu a ďalší rozvoj letectva v Žiline

V lete roku 1945 bol založený Slovenský národný aeroklub v Žiline - prvá organizačná forma dnešného Aeroklubu Žilina.  Jeho predsedom sa stal Ing.Muzikář. Z dotácií a rôznych zbierok boli zakúpené prvé lietadlá PIPER-CUB, odpredávané ako prebytky výzbroje americkou armádou.  Na týchto lietadlách sa v Žiline lietalo až do roku 1951 a pod vedením inštruktorov Poliačka a Česneka bolo na nich vycvičených nemálo pilotov.  V roku 1950 bol Slovenský národný aeroklub v Žiline preorganizovaný do závodu Celulóza Žilina a premenovaný na Československý zväz ľudového letectva ROH - Celulóza Žilina. Po roku jeho existencie bola vytvorená celoštátna letecká organizácia DOSLET. Aj tá bola následne zrušená aby ju v roku 1953  na celých 37 rokov nahradil Zväz pre spoluprácu s armádou.
Vznik Zväzarmu znamenal začiatok mohutného rozvoja všetkých oblastí leteckej činnosti. Väčšina starých letcov sa stala platenými zamestnancami. Aeroklub Žilina sa stal krajským aeroklubom. V jeho hangári bolo zakrátko len pre potreby Žiliny k dispozícii 19 letuschopných motorových lietadiel rôznych typov a 24 vetroňov, čo bol dovedna historicky najvyšší stav lietadiel súčasne slúžiacich športovému lietaniu v Žiline.

Plachtenie

V prvej polovici päťdesiatych rokov vniesli do plachtenia novú kvalitu modernejšie a výkonnejšie vetrone Šohaj VT-25 a VT-125. 
Ich konštrukcia naviac umožňovala cvičiť aj menej náročné akrobatické obraty.       
Prvým držiteľom zlatého „C“ odznaku  v  Žiline sa stáva dňa 5.6.1953 Vladimír Budík. Na vetroni Šohaj VT-125 prekonáva v tej dobe pre väčšinu plachtárov magickú vzdialenosť 300 kilometrov. Trať z letiska v Žiline na letisko Točná  pri  Prahe napriek protivetru zdoláva za 6 hodín a 11 minút.    O 15 dní neskôr dosahuje v búrkovom mraku nad Varínom aj prevýšenie 3000 metrov. Tretiu podmienku - 5 hodinový let, splnil s vysokou rezervou ešte dňa 17.8.1948, keď s vetroňom Grünau Baby vzlietol o 17,07 hodine a pristál nasledujúci deň ráno o 7,33 hodine. Svahový let nad hrebeňom Dubňa a Straníka trval celkom 14 hodín a 26 minút a prebiehal aj v noci  bez akýchkoľvek svetelných signalizačných pomôcok. Aj keď sa zdalo, že tento let nadlho zostane najdlhším letom na bezmotorovom lietadle v Žiline i na Slovensku, nestalo sa tak.  Onedlho ho o niekoľko minút prekonal ďalší žilinský plachtár Milan Slíž, neskôr motorový pilot,  palubný mechanik a pilot výsadkového lietadla AN-2.

Motorové lietanie

V roku 1953 prichádza z Kralup nad Vltavou do Žiliny jednen z najskúsenejších pilotov -  učiteľov lietania a vynikajúci akrobat Ladislav Pohořelý, aby pomohol vyškoliť káder kvalitných učiteľov motorového lietania. Rozvoj a úroveň motorového lietania v Žiline sú spojené  najmä s jeho menom.  Za dobu štyroch mesiacov jeho pôsobenia v Žiline úspešne absolvovali výcvik piloti M.Bolo, M.Jančok, Kašpar, J.Mičica, J.Višňovec a M.Škarka. Títo následne započali s teoretickou prípravou nových pilotných žiakov a úspešne pokračovali aj v ich praktickom výcviku.
Od roku 1953 do roku 1956 pôsobí vo funkcii náčelníka Krajského aeroklubu v Žiline kpt.Jozef Kubica, stíhací pilot, absolvent vojenského leteckého učilišťa v Prostejove. O leteckú techniku sa starajú  technik npor.Šustek a mechanici G.Šmehýl, Janíček, Tulis, Slíž a Ďungel.  Svoju  konečnú podobu získalo letisko v Žiline po roku 1956, keď sa náčelníkom Aeroklubu stáva kpt. Mutňanský.
Za jeho pôsobenia bola vybudovaná prístavba k hangáru a odstránená časť lesa, ktorá tvorila prekážku v smere vzletovej a pristávacej dráhy.                  Jednou z prvých leteckých aktivít tohoto vynikajúceho pilota-stíhača a akrobata bolo zostavenie skupiny z popredných mladých pilotov plachtárov F.Šmehýla, V.Kollára, L.Skácela, V.Cádrika a M.Bolu na vetroňoch Šohaj VT-125,  a z pilotov vlekárov J.Mičicu, J.Višňovca, M.Škarku, Lukačoviča a Pauču na vlečných lietadlách C-106. Títo nacvičili skupinovú zlietanosť vetroňov a začlenení do 25-člennej skupiny tvorenej aj päťkami zo Zlína, Olomouca, Ostravy a Č.Budějovíc sa s veľkým úspechom predstavili na Veľkom leteckom dni v Prahe-Ruzyni. 
Z obrovskej túžby dokázať aj na Slovensku to, čím sa v Čechách prezentovala známa aktobatická trojica z Olomouca vznikla v roku 1958 akrobatická skupina v zložení Filus, Kolcún a F.Šmehýl, lietajúca na lietadlách Z-226 (C-205). Pod odborným vedením kpt.Mutňanského nacvičila zostavu, plnú najobtiažnejších akrobatických obratov, väčšinou „tlačených“ a lietaných na chrbáte,  medzi ktorými nechýbal ani obrátený premet a výkrut. Skupina sa po mnohých vystúpeniach na verejnosti stala populárnou v celom Československu i v zahraničí.  Na leteckom dni v Žiline v r.1963 sa predstavila v novom, rozšírenom zložení.  Na zadnej pozícii štvorice lietajúcej v boxe sa objavil svetoznámy Ing. Ladislav Bezák, majster sveta z roku 1960.  Svoju činnosť skupina zavŕšila v r.1964 vystúpením na veľkom leteckom dni na Sliači (Tri Duby), konanom pri príležitosti 20.výročia SNP,  za účasti najvyšších štátnych predstaviteľov Československa a ZSSR. To už však základná trojka lietala s novým štvrtým členom,  pilotom D.Kuchtom (neskôr kapitánom ČSA). Po vystúpení na Sliači sa skupina z rôznych pracovných i osobných dôvodov rozišla.

Vrtuľníkové lietanie

Osobitnú významnú kapitolu v histórii Aeroklubu a lietania v Žiline  tvorí lietanie na vrtuľníkoch.  V začiatkoch bolo potrebné najskôr vybrať a vyškoliť schopný káder mechanikov, pilotov a inštruktorov.  Ako prví prešli preškolením v závode Moravan Otrokovice mechanici Pavol Janíček a Gusto Šmehýl.   Na jar 1963 po teoretickej príprave nastúpilo v Moravane do praktického preškoľovacieho kurzu tiež prvých 5 československých pilotov, ako jediný slovák František Šmehýl zo Žiliny.   
Po úspešnom ukončení preškoľovacieho kurzu boli jeho absolventom poskytnuté vrtulníky HC-102, aby ich prelietli do svojich materských aeroklubov a pokračovali v lietaní až do náletu nutného pre záverečné inštruktorské preskúšanie na ŠLI v Prahe
(cca 35 hodín). Pre nepriazeň počasia sa však kurzisti rozišli do svojich domovov vlakom.  Možnosť odletieť z Otrokovíc prvý vystihol F.Šmehýl a tak  dňa 26.3.1963 Aeroklub Žilina  prijal do stavu vrtuľník typu HC-102  (OK-RVB) ako prvý aeroklub na území celej ČSSR.  Po vykonaní inštruktorských skúšok začal F.Šmehýl - jediný pilot a inštruktor vrtuľníkového lietania s výcvikom žiakov. Prvými pilotmi vrtuľníkov, vycvičenými v Žiline sa stali Kollár, Orosz, Králik, Švec, Baláž, Strapka a Kučerka.  Z menovaných prví traja sa neskôr stali inštruktormi. V roku 1966 sa stala Žilina najsilnejšou vrtuľníkovou základňou na Slovensku. Žilinský aeroklub mal k dispozícii štyri vrtuľníky typu HC-102  (OK-RVB, RVM, RVC a RXO),  na ktorých lietalo 13 žiakov a inštruktorov.
V r.1969 ku typu HC-102 pibudol vrtuľník MI-1, na ktorý sa vo Vojenskom ústave v Piešťanoch ako prvý preškolil Viliam Orosz (neskôr kapitán ČSA), ktorý prevzal funkciu po F.Šmehylovi.  Odchodom V.Orosza do ČSA prevzal funkciu krajského inšpektora vrtuľníkového lietania V. Kollár a boli vyškolení ďalší inštruktori (G.Schimik a B.Michulek) a piloti (D.Kevický, K.Loj, Ľ.Jambrich, J.Trnovský, E.Ďuriník, L.Palička, T.Dendis, Papan a J.Hudec).
V januári 1975 bolo rozhodnuté o zrušení vojenských vrtuľníkových záloh. Vrtuľníky MI-1 boli v marci toho istého roku prelietnuté do vojenského útvaru v Havlíčkovom Brode a definitívne vrátené armáde.  Tým sa éra vrtuľníkového lietania v Žiline skončila.  Do toho času sa  však na vrtuľníkoch nalietalo 2936 hodín a vykonalo 10072 vzletov.  Dátum ukončenia vrtuľníkového lietania v Aeroklube Žilina je, žiaľ, totožný aj s dátumom definitívneho ukončenia akéhokoľvek lietania na letisku Brezový majer v Žiline, ktoré muselo definitívne ustúpiť rozvojovým zámerom mesta.

Parašutizmus

Dňa 3.6.1956 získal žilinský aeroklub pre potreby parašutizmu vlastné lietadlo C-3 Siebel.  To napomôhlo rozvoju parašutizmu, ktorý rovnako ako motorové a bezmotorové lietanie sa v Aeroklube Žilina v  prvej polovici 50-tych rokov definitívne udomácnil a z priekopníckych začiatkov sa postupne dostával na stále výššiu kvalitatívnu a športovú úroveň. Ďalším typom lietadla pre výsadky bol K-63 Brigadýr a konečne od 12.4.1961  tiež  lietadlo AN-2.
Prvým výraznejším úspechom žilinského parašutizmu bolo víťazstvo dlhoročného predsedu paraodboru, slovenského reprezentanta a majstra športu Františka Glattera na memoriáli Š.Písku v Košiciach v roku 1965. Činnosť paraodboru na konci šesdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov však bola poznačená už mnohými problémami, najmä technickými, ktoré vyplývali zo zastavenia činnosti letiska v Žiline a nutnosti presunu na budujúce sa nové letisko v Dolnom Hričove.  Aj napriek problémom si však žilinskí športoví parašutisti naďalej zvyšovali svoju kvalifikáciu a zúčastňovali sa súťaží a propagačných zoskokov, popularizujúcich parašutizmus. Z nich niektoré boli vykonané na vodné plochy (Nosice, Orava, Lipovec). Inštruktor  Ján Kopecký sa stal vôbec prvym parašutistom, ktorý vykonal zoskok do novo otvorenej priehrady Liptovská Mara.
V roku 1980 sa predseda paraodboru Ján Babinec ako prvý preškoľuje na padák typu krídlo (RL-10 z produkcie bývalej NDR).
Toto preškolenie bolo predzvesťou novej vlny športových úspechov žilinského parašutizmu.  Ich hlavnou nositeľkou sa stala Zaslúžilá majsterka športu Katka Babincová. Z množstva jej vynikajúcich výsledkov nemožno nespomenúť jednu zlatú a päť bronzových medajlí z Majstrovstiev sveta v klasických parašutistických disciplínach (1986 Ankara, 1988 Nykoping, 1990 Bled),  zlatú medajlu zo Svetového pohára  (1988 Vichy ),  prvé miesta z Majstrovstiev ČSSR (1987 Prievidza) a Majstrovstiev SR v parašutistickom brannom viacboji (1984 Trnava),  ako  aj ďalšie výborné umiestnenia dosiahnuté na domácich i zahraničných súťažiach. Ďalšími športovými úspechmi boli najmä titul majstra Slovenska v klasických disciplínach (1988 Očová) M.Gábora, prvé miesto na Majstrovstvách ČSSR v PBV (1988 Krnov), a  jeho strieborná medajla za skupinový zoskok na presnosť pristátia  spoločne s D.Ďuríčkom a M.Valjaškom na memoriáli ZMŠ J.Kriváňa 1988. 

Zánik letiska Brezový Majer

V prvej fázi postupného zániku letiska v Žiline sa stala hlavnou prekážkou bezpečnosti lietania výstavba nového komína žilinskej teplárne, stojaceho takmer v osi VPD, a tiež trafostanica, situovaná do severnej časti letiskovej plochy.  Priamym dôsledkom bolo,
že rozhodnutím Štátnej leteckej inšpekcie v Prahe  bola v r.1966 prevádzka letiska zastavená a všetka činnosť Aeroklubu s výnimkou vrtuľníkov sa presunula na letisko v Martine.
Ako núdzové riešenie tohoto stavu bol vypracovaný návrh systému dvoch krížových dráh, z ktorých na každej bol možný len jeden smer vzletu alebo pristátia.  Po zdĺhavých a náročných rokovaniach sa dosiahlo jeho schválenie a na sklonku leta 1968 po dvojročnej prestávke sa Aeroklub môhol vrátiť na svoje letisko v Žiline.  Augustové udalosti  však opätovný rozbeh činnosti Aeroklubu znemožnili.  Na ploche letiska vznikol tábor, v ktorom boli  umiestnené vojenské jednotky dislokované v Žiline.  Tie boli síce v zimných mesiacoch odsunuté,  plocha však bola zdevastovaná výkopmi a koľajami, ktoré po sebe v daždivej jeseni zanechali ťažké zásobovacie vrtuľníky MI-6. Jar roku 1969 preto prebehla v znamení brigád na uschopnenie letištnej plochy.  Úsilie členov AK prinieslo výsledok. 
V sobotu 26.4.1969 bola na letisku Brezový majer v Žiline obnovená činnosť všetkých odborností.  Žiaľ, nie však na dlho.  Smerný územný plán rozvoja mesta Žilina už predznamenal jeho zánik.  Radou aeroklubu poverená skupina  F.Hanovec, L.Kaszas a V.Kollár začala podnikať kroky na presadenie výstavby nového letiska.
Jar roku 1969 znamená v histórii Aeroklubu nielen dočasné obnovenie činnosti na letisku Brezový majer v Žiline, ale hlavne obnovovanie kvalifikácií najmä pilotov zdecimovaného bezmotorového odboru. Po troch rokoch núteného hosťovania na cudzom letisku nespĺňalo podmienky  na  predĺženie  pilotného  preukazu takmer      90 % z nich. A tak plachtársky inštruktor a predseda bezmotorového odboru Ing.Ľudo Jambrich musel so všetkými odlietať skrátenú osnovu základného výcviku. V nedeľu dňa 15.6.1969 osvedčili svoje schopnosti skúšajúcemu inšpektorovi Š.Ščamburovi z KA Košice a už po druhý raz získali vytúžené „papiere“.  Naliehavosť riešenia situácie v Žiline ovplyvnila Š.Ščamburu natoľko, že vydal historický a doposiaľ nikým nezopakovaný súhlas k tomu, aby pri výcviku pôsobil aj inštruktor bez inštruktorskej kvalifikácie.  Bol ním skúsený výkonný plachtár Ing.Alojz Bolo.
Až na jeseň 1971 absolvovali v novozriadenej  Slovenskej leteckej škole v Nitre inštruktorský kurz prví žilinčania, M.Jirku a P.Braciník a v rámci pravidelných letných výcvikových sústredení sa začala sústavná obnova plachtárskej základne. Za ukončenie jej prvej a najdôležitejšej etapy možno považovať rok 1977, keď skromný „kantorský“ sbor doplnilo 6 nových inštruktorov, pochádzajúcich už z hričovskej „liahne“.  Tým plachtenie v Žiline definitívne chytilo druhý dych.  Každoročne       bolo školených najmenej 10 nových žiakov. Z nich mnohí pokračovali v štúdiu na vojenských alebo civilných školách s leteckým zameraním a viacerí absolvovali motorový  výcvik a doplnili rady príslušníkov motorového odboru.  To všetko od roku 1973 už na novo vybudovanom letisku v Dolnom Hričove.
Stálicou na žilinskom plachtárskom nebi bol po viac ako 20 rokov československý i slovenský reprezentant, vicemajster ČSSR (1980) a majster Slovenska (1981) v bezmotorovom lietaní Ľ.Jambrich. V šírení dobrého mena žilinského plachtenia však nezostával osamotený. Na konci sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov sa k nemu priraďuje J.Česnek, člen štátnej aj národnej reprezentácie a majstra Slovenska (1983), ktorému postupne začínajú sekundovať slovenskí reprezentanti M.Surovčík, a R.Kříž - majster Slovenska 1992 (dnes kapitán ČSA).  Pole výkonných plachtárov, schopných podávať výborné výkony v dopĺňajú aj P.Šamaj, S.Chupáň, M.Greschner. Vzdialenosti 500 km a viac sa stávajú bežným cieľom plánovaných plachtárskych preletov. V lete r.1993 po návrate z Majstrovstiev Európy v bezmotorovom lietaní  (kde spoločne s M.Surovčíkom reprezentoval SR) J.Česnek  ako prvý žilinčan v histórii pokoril hranicu 750 km.
Významné úspechy boli dosiahnuté aj v motorovom lietaní. Z nich nemožno nespomenúť najmä dve strieborné medajle A.Kazdu zo súťaže družstiev na majstrovstvách sveta v presnom lietaní (1989 Dánsko a 1990 Argentína), ako aj tituly majstra Slovenska a víťazstvá v ďalších súťažiach doma a v zahraničí, a výsledky, ktoré na navigačných súťažiach dosiahol  J.Kříž a neskôr  s A.Kazdom aj M.Šťastný.
Činnosť a výsledky Aeroklubu v každej etape jeho existencie významne ovplyvňovali jeho vrcholoví funkcionári.  V r.1964 vzniká z Krajského aeroklubu Miestny aeroklub Žilina. Jeho prvým náčelníkom sa stal Mikuláš Bolo, človek, ktorého spätosť s letectvom, lietaním a Aeroklubom naplnila úplne všetky roky jeho produktívneho života.  V roku 1969 ho vo funkcii vystriedal František Hanovec, vojenský a frontový pilot, nositeľ niekoľkých vyznamenaní, a zotrval v nej až do 31.3.1976, kedy odchádza do dôchodku ako najstarší lietajúci pilot v ČSSR.  Jeho nástupca, inštruktor a inšpektor bezmotorového, motorového a vrtuľníkového lietania  Vasil Kollár  pôsobí v tejto funkcii až do koca deväťdesiatych rokov.  Svojou takmer 50-ročnou leteckou činnosťou zanechal v histórii Aeroklubu Žilina nezmazateľnú stopu. 

Na novom letisku

Osobitnú kapitolu v histórii Aeroklubu tvorí obdobie existenčného zápasu      o presadenie výstavby letiska D.Hričov ako vynútenej investície za pôvodne existujúce letisko v Žiline. To bolo zrušené v najnevhodnejšom období všeobecnej tendencie znižovania stavu letísk v ČSSR, keď na jeho výstavbu nemali štátne orgány záujem, ani finančné prostriedky. 
Vymenovanie všetkých poctivých funkcionárov ľudovej správy, ktorí prijali myšlienku výstavby za svoju a  nakoniec sa rozhodujúcim spôsobom pričinili o jeho dobudovanie, je v tomto obmedzenom priestore nemožné a zasluhovalo by si osobitnú kapitolu.  Z úcty k histórii Aeroklubu však nemožno nespomenúť,  že bez neúnavného úsilia jeho vedenia i členov na čele s F.Hanovcom a L.Kaszasom, prekonávajúcich zdánlivo neprekonateľné administratívne i technické prekážky,  bez významného podielu Zväzarmu na financovaní stavby -  v danom čase vôbec podmieňujúceho jej začatie, ale tiež bez prevzatia samotnej výstavby letiska účelovým zariadením Aeroklubu v čase, keď sa nenašiel dodávateľ stavby, nebolo by dnešné letisko existovalo a história lietania v Žiline by bola ukončená.  Osobitosť podmienok zrodu stavby dokumentuje aj fakt, že hoci výstavba dráhy bola zahájená na jeseň 1967,  registračný list a registračné číslo dostala stavba oveľa neskôr a po dobu najmenej     5 rokov bola „čiernou“ stavbou.
Vôbec prvé pristátie na novej ploche v D.Hričove vykonal dňa 4.5.1972 predseda Aeroklubu V.Kollár s lietadlom Z-43,  OK-DOQ.
Prvý dopravný let na novom letisku v D.Hričove bol vykonaný lietadlom L-410 Turbolet podniku Slovair. Žiaľ, lietadlo priviezlo telesné pozostatky bývalého člena Aeroklubu Žilina, kapitána ČSA Jána Mičicu, zastreleného teroristami pri únose lietadla L-410.

Na záver

Dnes je Aeroklub Žilina k dispozícii všetkým, ktorí chcú naplniť svoje túžby po lietaní a získať letecké vzdelanie, aj keď leteckými profesionálmi z akýchkoľvek dôvodov byť nemôžu alebo nechcú. Tým sa na letisku D.Hričove vhodne dopĺňa činnosť Žilinskej univerzity, orientovanej na výchovu a výcvik leteckých profesionálov.
V kolektíve súčasných a bývalých členov Aeroklubu je 5 majstrov športu a jeden zaslúžilý majster športu.  Už štyrom členom Aeroklubu Žilina udelila Medzinárodná letecká federácia FAI so sídlom v Paríži diplom Paula Tissandiera, predstížne ocenenie, udeľované za zásluhy o rozvoj letectva a jeho popularizáciu.
Ak by sme prisúdili jednej generácii pilotov vek 20 rokov, tak dnes s hrdosťou možno konštatovať, že od vzniku Aeroklubu Žilina už tretia generácia nadšencov športového lietania v Žiline lieta, a napriek novej, neobyčajne zložitej ekonomickej situácii - lietať aj bude.